Klasické obdobie
Začína sa v 5 stor. p.n.l. a trvá do roku 338 p.n.l., kedy Grécko ovládla Macedónia. V tomto čase dosiahli Gréci najväčší kultúrny a hospodársky rozmach, ale viedli aj obranné a bratovražedné vojny.
Grécko-prezské vojny
Perzský kráľ Dareios I. roku 494 tvrdo potlačil vzburu maloázijských Grékov a aby zamedzil opakovanie podobných vzbúr, rozhodol sa prenasledovať Grékov na ich vlastnej pôde. Roku 490 zamierilo perzské loďstvo k Aténam, ktoré sa previnili tým, že podporovali vzburu. Peržania sa vylodili na maratónskej pláni, vzdialenej 42 km od Atén, a boli tu porazení aténskym vojskom pod vedením Miltiada. Pre Aténčanov to bolo obrovské víťazstvo, pretože dokázali úplne sami poraziť obrovskú Perzskú ríšu. Desať rokov trvalo Perzskej ríši, kým zhromaždila armádu a pod vedením Xerxesa, Dareiovho syna, prekročila cez pontónové mosty Hellespont (Dardanely). Niektoré grécke štáty sa pridali na perzskú stranu, ale asi 30 obcí uzavrelo protiperzské spojenectvo pod velením Sparty. Zastaviť perzský postup sa Gréci pokúsili na súši pri Termopylskom priesmyku a na mori pri myse Artemisia. Pri Termopyle sa Peržanom vďaka zrade gréckeho vojaka podarilo poraziť spartského kráľa Leonidasa a tým sa im otvorila cesta do stredného Grécka. V nerozhodnej bitke pri Artemisii utrpela perzská flotila citeľné straty. Peržanom sa podarilo vyplieniť Atény, ale námornú bitku v Salamínskej úžine prehrali. Aténčania totiž vlákali veľké perzské lode do úzkej a plytkej úžiny, kde nemohli manévrovať, a tu ich zničili. Svoje víťazstvo využili a založili Aténsky námorný spolok (478/77). Peržania nakoniec vojnu prehrali a mier bol podpísaný roku 449 p.n.l. Museli opustiť nielen Grécko, ale aj maloázijské mestá, ktoré predtým obsadili. Peloponézka vojna (431-404 p.n.l.)
Mocenský vzostup Atén sledovali s nevôľou hlavne štáty združené v Peloponézskom spolku. Aj keď Sparta o vojnu veľmi nestála, pod tlakom spojencov ju Aténam vyhlásila. Sily oboch mocenských zoskupení však mali veľmi rozdielny charakter.Atény mali absolútnu prevahu na mori a začali okamžite pustošiť pobrežie Peloponézu, kým Sparťania vyplienili každé leto Attiku. Obyvateľstvo Attiky sa v čase útoku uchýlilo za neprekonateľné aténske hradby, čo dávalo predpoklad na dlhotrvajúcu vojnu (zásobovanie bolo zabezpečené po mori). No rovnováha na bojiskách bola porušená náhlou epidémiou moru v preľudnených Aténach, ktorej podľahla asi 1/3 obyvateľstva vrátane Perikla. V Sparte aj Aténach, unavených vojnou začali panovať mierové nálady a Níkias vyjednal v Sparte mier na 50 rokov a uzavretie spojenectva. Mier obnovoval pomery spred vojny ale Atény už boli úplne finančne vyčerpané. Roku 416 vyhoveli Atény žiadosti Sicílie o výprave proti Syrakúzam. Syrakúzy však požiadali o pomoc Korint a Spartu. S ich pomocou bolo celé aténske vojsko a loďstvo zničené a Níkias popravený. Sparťania požiadali o pomoc Peržanov a za ich peniaze vybudovali vojnové loďstvo. Boj sa tak preniesol na more a na jar 404 Atény kapitulovali. Sparťania síce nezrovnali Atény so zemou, ale aj tak to bol koniec ich veľkomocenského postavenia. Museli strhnúť hradby, rozpustiť Aténsky námorný spolok a vstúpiť do Peloponézskeho, mohli si nechať len 12 vojnových lodí a prijať 30 člennú oligarchickú vládu tyranov. Obdobie hegemónie Atén sa skončilo a na ich miesto nastupuje Sparta.
Politický vývoj v Grécku do macedónskeho zásahu
Hegemónia Sparty sa však čoskoro stala nepopulárnou. Sparťanmi dosadené vlády začali s masovými popravami a zabavovaním majetku. Za pomoci Théb sa Aténčanom podarilo vyhnať vládu 30 tyranov, obnoviť demokraciu a vyhnať spartskú posádku z mesta. Oslabenie si vlastne Sparta spôsobila sama. Zaplietla sa do sporov o perzský trón a nakoniec aj do vojny s Perziou. S podporou perzských peňazí sa v roku 395 vytvorila protispartská koalícia vedená Aténami, Thébami, Argosom a Korintom. V korintskej vojne (395 - 386) utrpela Sparta porážku a bolo zničené celé jej loďstvo. Atény za perzské peniaze znovu postavili hradby a loďstvo. Sparťania prijali Peržanmi nadiktovaný mier, čo ale znamenalo koniec snahám Atén o znovunadobudnutie svojej moci. Aténčania v roku 378 opäť vytvorili Aténsky námorný spolok, ale v roku 357 väčšina spojencov odpadla, pretože Atény príliš presadzovali svoj vplyv. V 70. rokoch 4. stor. výrazne vzrástla moc Théb, ktorým sa podarilo poraziť spartskú okupačnú armádu. Thébska hegemónia ale skončila v roku 362, kedy boli Théby porazené Spartou. Rozpad väčších mocenských zoskupení pred polovicou 4. stor. tak zanechal Grécko úplne nepripravené na útok svojho severného suseda, Macedónska.Macedónia, severná hornatá oblasť Grécka, bola do 6. stor. p.n.l. pastierskou oblasťou. Proces zjednocovania kmeňov vyvrcholil po vytvorení kráľovstva. Kráľ Filip II. šikovne využíval spory medzi súperiacimi gréckymi štátmi po peloponézskej vojne a postupne ich pripútal k Macedónii. Obratne využil aj hroziace nebezpečenstvo zo stany Peržanov a hlásal potrebu zjednotenia všetkých Grékov proti Peržanom. Posledných odporcov vedených Aténčanmi porazil Filip II. v bitke pri Chaironei roku 338 p.n.l. Hneď po svojom víťazstve zvolal do Korintu celogrécky kongres, kde vyzval zúčastnených na spoločnú vojenskú výpravu proti Perzii. Ale skôr ako mohol Filip II. uskutočniť svoje výbojné plány, bol zavraždený. Kráľom sa stal jeho 20-ročný syn Alexander.